Dievčatá priam vynikali v nádherných róbach, chlapci svoju ráznosť podotkli slávnostným oblekom, interiér školy zdobili všetky farby dúhy a vo vzduchu bolo cítiť napätie. Vedeli sme, že emócie dnes ovládnu každého z nás a nik neostane ľahostajným. Keď nastala tá chvíľa, na ktorú sme všetci netrpezlivo a s malou dušičkou čakali, štvrtáci sa chopili žezla a zo svojich vyzdobených tried smerovali na druhé poschodie. Tam boli pripravení vypočuť si pár úprimných a láskavých slov našich pedagógov či cteného pána riaditeľa, no taktiež sa niektorí dočkali uznania a prevzali si ceny, ktoré im udelila škola, či už za výborný prospech, alebo za reprezentáciu školy v rôznych aktivitách. Bolo to nádherné! S čistým svedomím si dovolím povedať, že ani jedno oko nezostalo suché. Ako by aj mohlo, veď sme sa práve navždy rozlúčili s našimi štvrtákmi, štvrtákmi, ktorí si toho preskákali ozaj veľa a hocijaká prekážka ich už len tak nerozhodí. Po slávnostnej ceremónii sa vzduch razom zmenil a radosť v podobe kriku, pískania či hudby sa šírila celou školou. Prišli sa tak rozlúčiť aj k nám, nezabudli na nás. Boli sme predsa jednou veľkou rodinou, no ich cesta tu na našej „zdravotke“ sa už skončila. Padli posledné slová, objatia, fotografie, no spomienky, spomienky, vedzte, zostanú navždy živé. Všetci sme na nich pyšní, všetci si ich budeme pamätať len v tom najlepšom slova zmysle, nehovoriac o ich triednych učiteľkách, ktorých tváre priam spievali radosťou či dojatím. Stačilo už len jediné, poďakovať sa celému pedagogickému zboru a pomaly rozprestrieť krídla.

A tak zazvonil posledný zvonec, no rozprávky, rozprávky, tej nebude koniec...

Fotogaléria